Zdieľať

Kde končí realita a začína film?


 
 

     Už niekoľko ľudí sa ma pýtalo kto patrí medzi mojich obľúbených režisérov a kde sa inšpirujem. Je to taká klasická otázka, ktorou väčšinou filmári zisťujú potenciálny intelekt iného filmára. Väčšina sa snaží odpovedať ,,vychytralo“ a začnú vykladať na stôl veľké mená ako Aronofsky, Fellini, Tarkovskiy, Almodovar... Netvrdím, že to niesu velikáni. V tom čo robia sú skvelí a priniesli veľa dobrých titulov, prevratov a nápadov. Podľa mňa je dnes samotná myseľ diváka niekde inde a treba sa jej prispôsobovať, nachádzať nové a nové postupy a spôsoby filmovania aby sme ukojili divácky smäd po dobrodružstve a zábave.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)


      Pre mňa je film zmyslovým zážitkom, ktorý pramení z emocionálneho prežitku. Od začiatku 20teho storočia sa film vyvíjal z dokumentárnych ,,shotov“ až k umeniu a dobrodružstvu. V dnešnej dobe máme skoro v každej domácnosti televíziu a čo v nej dávajú? Relácie o varení, relácie o športe, televízne noviny, talkshow a bohužiaľ aj reality show, ktoré nám ukazujú rôzne tváre jašej krutej reality. Ja mám pocit, že tej reality má človek pred očami až až a jediné miesto, kde si dokážem od tejto reality oddýchnuť, je film. Je jasné, že scenáre filmov fungujú na báze prežitej reality a ak má byť film uveriteľný, musí mať nejaký reálny základ. Ale to neznamená, že neexistuje realita, ktorá nezaťažuje diváka natoľko aby sa od nej nedokázal odosobniť. A to je to čoho sa chcem chytiť.
      Mňa keď sa niekto opýta podobnú vyššie uvedenú otázku, odpoviem dvoma menami, ktoré vo mne rezonujú odkedy sa venujem filmu a netajím sa tým, že sú to režiséri, majúci na svojom konte množstvo komerčných filmov a divácky zaužívaných žánrov. Prvým z velikánov, ktorí mňa ovplyvňujú celý život, je Steven Spielberg. V Amerike bol tento režisér často kritikou označovaný ako ,,chlapec, ktorý sa hrá“, no odkedy nakrútil Schindlerov zoznam, jeho meno opäť nabralo vážnosti. Ale čo je zlé na ,,chlapcovi, ktorý sa hrá“ ? Nie je film práve o tom? Spielberg je práve tým príkladom, ktorým chcem poukázať na funkčnosť mojej filozofie. Predstavte si príbeh niekoľkých ľudských osudov, ktoré spája jedno zviera. Mladý chalan to zviera vychová, hoci nemajú ako rodina peniaze na jeho uživenie. Emotívny a láskyplný príbeh o vojne a násilí, hlade a biede. Z takéhoto rozprávania si človek vybaví čokoľvek, čo pozná z dnešnej reality, povedzme hlad v Afrike, alebo vojnu v Iraku a podobne. Film, ktorý som uviedol ako príklad sa volá War horse a je to jeden z novších titulov Stevena Spielberga, ale nie je zasadený do dnešnej každodennej reality, ale do histórie a tým naberá film úplne inú hodnotu a atmosféru, a problémy, ktoré sa v ňom riešia nezasahujú diváka až tak do hĺbky, čiže sa nad nich môže povzniesť a užiť si ho naplno aj so silným emotívnym zážitkom.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)


      Vytvoriť kvalitný príbeh je ťažké, mnoho autorov sa o to pokúša. Prevažne v Európe vznikajú diela silno realistické, sociálne, ktoré sa dotýkajú priamo dnešných tém a problémov. Raz som bol v kine vrámci IFF (International Film Festival) a pozrel som si filmík o teenageroch, ktorých rodičia nechceli nikam pustiť, potom sa skamarátili s pankáčmi zo sídliska, začali fajčiť, chlastať a tak to išlo ďalej a ďalej až kým sa všetci nepohádali. Dielo bolo podarené, ale keď som vyšiel z kina bolo mi na nič, pretože sám som dieťa sídliska a viem, že sa takéto veci dejú a preto ma to zaťažilo a radšej som na žiadny ďalší film nešiel. Možno to bol autorov zámer, možno nie, ale vtedy som si uvedomil, že touto cestou nechcem ísť.
      Film by mal byť podľa mňa únikom, úkrytom pred ťaživými myšlienkami, miestom oddychu a teleportom do fantázie, ktorou sme žili ako malé deti. V každom z nás je malé zvedavé dieťa a čím viac sa ponárame do zodpovednosti dospelej osoby, tým viac zabúdame na to krásne čo v nás je a čo nechtiac zatláčame kdesi dovnútra. Kino by malo byť bunkrom pre naše osobné dobrodružstvo. Je na každom jednotlivcovi ako si užije film, aký si vyberie, či s kým naňho pôjde. Ale ten zážitok je osobný, vnútorný a ako sa filmu oddáme tak nás pohltí a vtiahne do svojej reality. Preto milujem film a dal som sa na túto dráhu, pretože to je úžasný spôsob ako vytvoriť aspoň pre malú skupinku ľudí ich osobnú skrýš, kde sa môžu schovať pred realitou a prežiť chvíľu ako niekto iný, v inom kraji, s inými ľuďmi...

 

     Ako sa hovorí, nie je umenie len prijímať, ale aj dávať a film je až vznešenou formou sebarozdávania sa druhým, ktorých ani nepoznáme, ale môžeme im touto cestou priniesť kúsok nevšednosti do života a dobrodružstvo, ktoré sa dá zažiť len na striebornom plátne.
      Druhým menom, ktoré ma inšpiruje dodnes a čerpám z neho nadšenie pre filmársku tvorbu, je Michael Bay. Tento režisér má za sebou množstvo ,,blockbusterov“, ktoré posúvajú hranice fantázie stále ďalej. Prečo on? Lebo jeho videnie reality, jeho obrazový zmysel je tak nádherný a nevšedný, že dáva filmovej realite úplne nový rozmer. No a čo, že začínal ako klipový režisér, no a čo, že štartoval v komerčnej brandži. To neznamená, že nedokáže svojim dielom vyrobiť slzy v očiach, že nedokáže fascinovať, alebo šokovať. Jeho rozhýbaná kamera, pokrivené rakurzy, hra s perspektívou ukazujú svet z iných uhlov, ako ho nevídavame bežne a to na ňom obdivujem.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)


      Film je audio-vizuálne dielo a tak by sa k nemu malo pristupovať a dobrý film má byť symfóniou obrazu a zvuku. Ako dobrý poctivý orchester musí zarezonovať v každej sále a udrieť na tú správnu nôtu. Ľudia sú často zaslepení ako sa hovorí ,,obalom knihy“. Keď v spoločnosti vyslovím slovo Matrix, ozvú sa pohŕdavé poznámky. Ale nikto z tých ľudí si nikdy nedal tú námahu a nepozrel si ten film do konca a ani sa nezamyslel nad jeho myšlienkou či posolstvom. Vedeli ste, že Matrix, napriek tomu, že je to sci-fi s robotmi a lietajúcimi nadľuďmi, má silný biblický podtext? Že každá myšlienka vyslovená v tomto filme pochádza zo svätého písma a obsahuje nadčasovú myšlienku existencionalizmu, o vnútornej sile jednotlivca a utláčaní slabšieho silnejším?
      Bohužiaľ nepozorný divák film odsúdi ešte skôr než nazrie pod jeho povrch. Niekedy je ťažšie vytvoriť dobrý ,,trhák“ so silnou myšlienkou, než sociálnu drámu z reálneho prostredia. Pretože zaujať diváka na úrovni a priniesť mu dostatočne silný zážitok a emóciu je v dnešnej dobe čoraz ťažšie a málokomu sa to skutočne podarí.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)


      Bol Jurský prak v tej dobe len prezentáciou novo rozvíjajúcej sa počítačovej animácie, alebo má aj iný, silnejší podtext o ľudskej chamtivosti a hlúposti? Je Avatar len testosterónovou zábavou na 3D obrazovkách, alebo obsahuje aj popud k tomu, aby sme už konečne zabudli na malicherné spory, rasové predsudky či menšinové hádky a prestali medzi sebou bojovať? Mal District 9 len funkciu ďalšieho zbytočného sci-fi filmu o mimozemšťanoch na našej planéte, alebo nám chcel len ukázať aký sme zlí na seba až kým sa neocitneme v koži toho druhého?
      Múdre slová a silné myšlienky sa nemusia vyjadrovať len nekompromisným ukázaním tvrdej reality, ale aj spôsobom, ktorý divák môže akceptovať a stotožniť sa s ním aj bez väčšej ujmy na psychickom zdraví. Bohužiaľ na Slovensko to ešte neprišlo ale už je na čase trošku kopnúť do vrtule a pohnúť sa z miesta. Netajím sa tým, že obdivujem komerčných režisérov a že milujem blockbustrové žánre. Hodnotu pre mňa majú filmy, ktoré dokážu ukázať realitu trošku nadnesene, dokážu si z nej spraviť srandu, alebo ju povzniesť a preexponovať tak, že aj nepozornému divákovi neujde jej podstata. Pri všetkých tých dnešných televíznych reality show je myslím, že toto cesta filmu, ktorá postupne začne prevažovať a stane sa útočiskom pre tých, ktorí chcú ujsť, alebo sa aspoň na chvíľu schovať.

(pre zväčšenie kliknite na obrázok)

 

 

 

 

 

 

Roman Gregorička