Zdieľať

Filmové žánre a komiksový film KAPITOLA 4




(Témy a výrazové prostriedky komiksu)

 

 

 

     Keďže sú komiksové filmy hlavne adaptáciami svojich kreslených predlôh, režiséri často vyberajú z tém, ktoré im ponúkajú jednotlivé série, či priamo konkrétne dejové línie obsiahnuté v daných tituloch. Čo režisérov motivuje pracovať na komicsovom filme a prečo si vyberú ten-ktorý  príbeh? Jedným zo spôsobov, ako funguje dnešný hollywoodsky štúdiový systém, je, že štúdio zakúpi autorské práva na daný príbeh či hrdinu, podpíše kontrakt so spoločnosťou, ktorá danú postavu a jej príbeh vytvorila a začne sa ,,hon na režiséra“. Štúdio navrhne niekoľkých kandidátov, ktorí by sa na danú úlohu hodili najlepšie a tým sa zašle vypracovaný námet, prípadne scenár. Čaká sa na vyjadrenie a akonáhle sa nájde vhodný kandidát, začne sa pracovať na predprodukcii a obsadzovať do hlavných postáv. Častokrát, keď je už režisér spätý s projektom, ako napríklad Peter Jackson s Pánom prsteňov, či Michael Bay s Transformermi, pracuje na námete a scenári spolu so scenáristami. Michael Bay po úspešnom uvedení prvého dielu Transformerov a definitívnom odklepnutí príprav na druhom diely, flexibilne komunikoval s tromi scenáristami, ktorým zaplatil izbu v hoteli, kde ich pravidelne navštevoval pri tvorivej činnosti. V jednej izbe písal jeden a ďalší dvaja v druhej. Samozrejme, že hotel bol len pár domových blokov od Bayovej kancelárie, čiže mohol do tvorby kedykoľvek zasiahnuť. Staral sa o scenáristov ako o svoje deti, objednával im na izbu jedlo a čokoľvek iné, čo si zaželali, len aby ďalej vymýšľali a písali. Páčila sa mi jeho veta: ,,Šťastní scenáristi, dobrí scenáristi.“ (Happy writers, good writers). Bohužiaľ sa tento scenár tvoril pod tlakom počas scenáristického štrajku, mali teda málo času a výsledok bol pre kritikov nie veľmi uspokojivý. Vznikol klasický ,,druhý diel", omnoho akčnejší, divokejší, viac postáv, viac príbehov, ale bohužiaľ nie všetky mohli byť vo filme dostatočne vykreslené a tak nebol výsledok pre verejnosť, napriek monumentálnym scénam, príliš lákavý.

 



     Tento príklad však dostal v moje práci miesto práve preto, lebo ma zaujala samotná príprava a hľadanie vhodnej témy na pokračovanie takého širokého diela. Diváci už navyše poznali základné postavy príbehu. Prvou je obyčajný chlapec, ktorý si hľadá dievča, prežíva klasickú pubertu, kedy sa snaží zapôsobiť a vymaniť sa spod rodičovskej ochrany. Ženskou hrdinkou je mladá krásna slečna, čo je Bayova špecialita, keďže sa dlho pohybuje v oblasti komercie a hlavne módy (Victoria's secret). Táto žena, ktorá sa najprv zapletie s nesprávnym ,,hulvátom“, nakoniec skončí s naším obyčajným chlapcom, v ktorom objaví niečo viac. Na záver sú tu, samozrejme, starostliví rodičia, ktorí do deja zasahujú väčšinou len údernými poznámkami a typickými ,,rodičovskými scénami“. Je to zaužívaný hollywoodsky model, ale Michael Bay je, myslím si, expert na klišé a dokáže ho vtesnať do príbehu veľmi vkusným a prijateľným spôsobom. Veď kto neplakal pri Armageddone (1998), či Pearl Harbore (2001)? Všetko sú to klasické divácke formy, obalené v ,,blockbusterovom“ šate plnom výbuchov, napätia a emócie. Bay toto vložil do základného príbehu štartujúceho mytológiu Transformerov, od objavenia tajomnej šifry odkazujúcej na mimozemské zariadenie oživujúce týchto technologických gigantov, až po návrat k odvekému boju dobra a zla.

 



     V druhom dieli mu však šlo o čosi viac, keďže postavy sme už poznali. Bay chcel ukázať divákovi viac z ich života, vzťahov. I keď bol tento film nedocenený, myslím si, že v ňom boli pekne vykreslené a rozvité vzťahy medzi postavami a hlavne posunuté niekam inam, než v prvom dieli.
Dôležité bolo aj uspokojiť fanúšikov daného komiksu a tak tvorcovia usilovne rozmýšľali, kam sa dá ešte táto téma posunúť. Zväzkov tohto titulu vyšlo obrovské množstvo a možností bolo veľa. Išlo ale o to, aby sa vyselektovali príbehy, ktoré sa opakujú, alebo po prvom dieli už nemusia diváka zaujať a aby sa následne posunuli ich hranice zase o niečo ďalej. Scenáristi potrebovali jeden skutočne veľký a pútavý nápad, ktorý by opäť prilákal zarytých fanúšikov a divákov do kinosál na tento titul. Dostali sa ku komiksovému zväzku, ktorý sa volal ,,Mnoho smrtí a znovuzrodení Optima Prima“ (Many deaths and rebirths of Optimus Prime) a prišli na to, že pre pokračovanie filmu by to mohla byť vhodná cesta. Ako lepšie zaujať diváka, než mu ukázať smrť a následné znovuzrodenie svojho hrdinu? Popri ľudských hrdinoch sú v týchto filmoch aj hrdinovia fantazijní a v tomto prípade sú to samotní Transformeri (Bumblebee, Optimus prime...). Tvorcovia teda vytiahli z histórie týchto fantazijných postáv všetko, čo sa dalo o Optimusovi a rozpracovali koncept dejovej línie. Potom už išlo všetko hladšie, režisér požadoval veľkovýpravný charakter, cestovanie do rôznych kútov sveta a tak scenáristi prispôsobovali príbeh samotnému fanúšikovi a režisérovi zároveň.

      Keď si rozoberieme všetky posledné komiksové filmy a hľadíme pri tom len na povrch samotnej témy, dospejeme k názoru, že všetky sú o záchrane mesta, sveta, či vesmíru. Je tomu ale skutočne tak? Sústredí sa komiks len na túto tématiku? Keď sa pozrieme hlbšie pod povrch, uvidíme každú jednu postavičku v úplne inom svetle. Každý má svoj jedinečný charakter, príbeh a množstvo epizód, ktoré ho obklopujú. Napríklad príbeh Clarka Kenta, ako výnimočného chlapca, ktorý sa snaží zaradiť do spoločnosti ako obyčajný človek, alebo Brucea Wayna, milionára, ktorý môže povedať, že má všetko na svete, ale aj tak je stále sám a ťaží ho hrozná minulosť a záhadná smrť jeho rodičov, alebo Peter Parker, nezaujímavý bifľoš a knihomol, neobľubený v škole a ignorovaný svojou detskou láskou od susedov, sa jedného dňa dostane k daru, ktorý už nemôže vrátiť späť a ako nechcenú daň zaplatí životom svojho strýka. Takto jednoducho dokážu vyznieť základné príbehy známych komiksov Superman, Batman či Spiderman. Ich nadnesená hodnota o superschopnostiach alebo mimozemskom pôvode je len čerešnička na torte, ktorá je ale hlavným dôvodom, prečo si ľudia zakúpia či pozrú dané dielo. Je to obrovské lákadlo, pretože človek ako taký má od detstva rád mystifikáciu a ak je zdrojom dobrodružstva a napätia, je to ideálna kombinácia.

 



     Na druhej strane, každý hrdina musí mať aj nejakú slabosť. Vždy je potrebné nájsť hlavnej postave nejaký prvok, ktorý ju môže ohroziť. Superman má kryptonit, Batman, rovnako ako Iron man, sú napriek všetkým technologických vymoženostiach stále len ľudia a môžu zomrieť, či sa vážne zraniť.  Všetkých však spája jedna veľká slabosť - ženy a všetky blízke osoby, ktorá aj tak vždy skončí v rukách nepriateľa. V každom podobnom filme bol vždy čo i len náznak slabosti hrdinu pre inú osobu a ak sa dostal do konfrontácie s nepriateľom, skoro vždy išlo o únos, vydieranie, či iné ohrozenie blízkej osoby, pretože ak by nešlo o život, nešlo by o nič.
     Spoločnosť Marvel sa dlhé roky usilovne pripravovala dať dohromady svoje hlavné komiksové postavy a vytvoriť filmovú verziu komiksu Pomstitelia (The Avengers). Doteraz sa ešte nestalo, aby vzniklo niekoľko rôznych filmov len kvôli tomu, aby mohol vzniknúť jeden veľký. Hulk, Iron man, Captain America, Thor (samozrejme ich je vo filme o niečo viac, napríklad BlackWidow, či Hawkeye sa ale zatiaľ nedočkali vlastných filmov) - toto sú postavy, ktoré bolo pred vydaním tohto famózneho projektu nutné exponovať, predstaviť a oboznámiť publikum s ich príbehmi. Máme teda niekoľko postáv, ktoré publikum už pozná, čo ale s nimi? Máme každého jedinečný charakter, schopnosti a motív, prečo sa stretli na jednom mieste, v jednom čase. Ako rozohrať takýto príbeh bez ,,chodenia okolo horúcej kaše?“ Režisér Joss Whedon, autor titulov ako Toy Story, Buffy premožiteľka upírov, Angel, sa s postavami pohral skutočne brilantne. Ja som sa osobne bál, že bude príbeh veľmi ťažkopádny a postavy nebudú vedľa seba fungovať, keďže Iron man, čiže postava Tonyho Starka (Robert Downey Jr.) je egocentrický, arogantný, ale šialene bohatý filantrop (ako vo filme sám seba nazval), Hulk, teda Bruce Banner (Mark Ruffalo) zase hrá utiahnutého vedca, ktorý sa neustále upokojuje, pretože ak mu prasknú nervy, zmení sa na zeleného giganta a rozmláti všetko okolo seba. Ďalej Thor (Chris Hemsworth) je pre zmenu legendárny boh, zoslaný z Asghardu, aby odviedol pred riadny súd svojho nevlastného brata Lokiho (Tom Hiddleston) za jeho činy, je stále vážny a prísny s vedomím, že stojí kdesi nad všetkými ľudskými bytosťami. A napokon Captain America (Chris Evans) predstavuje tenučkého mladíka, ktorý túžil byť svetu nápomocný a tak sa dal k armáde, kde bol geneticky upravený na supervojaka a dlhé roky zmrazený pod ľadom, uchovávajúc v sebe nenávisť a túžbu po pomste. Whedonovi sa prepojenie takých odlišných postáv majstrovsky podarilo, pretože obohatil tento film (tým, že spolupracoval na scenári) niečím, čo mnohým filmom chýba. Sarkazmom a sebareflexiou samotných postáv. Keby si títo velikáni vedľa seba nerobili jeden z druhého a zároveň sami zo seba žarty, keby elegantným dôvtipom Whedon nepospájal charakterové vlastnosti jednotlivcov a nepostavil ich proti sebe, nebol by tento film taký úspešný a v tejto dobe by sa už vonkoncom nenakrúcal druhý diel.

 



      Každý režisér má v dnešnej dobe svoj nezabudnuteľný rukopis. J.J. Abrams využíva svetelné odlesky (lens flares) všade, kde sa len dá, Michael Bay nechá vybuchnúť všetko, čo sa len dá, Roland Emmerich nechá vždy zdevastovať mesto, štát, či celú zemeguľu. Tvorcovských rukopisov je teda mnoho a rovnako svojsky sa každý ujme aj komiksovej látky. Niekto využíva klišé, niekto ho potláča, jeden využíva efektné slow motion zábery, iný oblietava dookola svojho hrdinu steadicamom (kamerový stabilizátor).

 



     V dnešnej dobe má tvorca na výber z niekoľkých možností, ako sa priblížiť čo najvernejšie vybranej predlohe. Dva najzákladnejšie sú: CGI (Computer Generated Imagery – počítačová grafika) a starý osvedčený spôsob - všetko si postaviť a vyrobiť ručne. Pre film Strážcovia (2009) (Watchmen) boli všetky kulisy, domy, celé ulice, mestá, postavené od základu, aby boli reálne a hmatateľné, aby im divák uveril. Samozrejme, množstvo priestoru bolo doplneného o CGI vďaka zelenému pozadiu, ale to boli len pozadia a doplňujúce panorámy (matte paintings). Základ bol vždy postavený reálne a na tom si režisér Zack Snyder od začiatku zakladal.
      Výrazové prostriedky, ktorými dospel ku svojej jedinečnej atmosfére, boli napríklad fantastické spomalené scény (ultra slow motion), nakrúcané viac ako 200 obrázkov za sekundu. Otváral nimi film vrámci titulkovej sekvencie a týmito zábermi predstavil nielen žáner a tému filmu, ale aj celkovú atmosféru. New Yorkské ulice poliate dažďom, para unikajúca z kanálu, svetlo mesiaca či pouličnej lampy, pretínajúce temné uličky, hra s tieňom a siluetami. Toto všetko poznáme zo starých detektívok a Noir filmov. Tento komix sa napríklad odohráva v tridsiatych rokoch, čiže sa tomu museli prispôsobiť aj kostyméri a rekvizitári. ,,Pracovať na filme Watchmen je pre kostýmového výtvarníka ako sen...“ (...work on a film Watchmen is a pretty much a dream for a costume designer...) povedal jeden z pracovníkov o tomto jedinečnom projekte. A je to skutočne tak, každá jedna zložka podieľajúca sa na podobnom projekte, je veľmi dôležitá pri vytvorení celkového dojmu.
     Kostýmovali sa tu vojaci, hippies, väzni, obyčajní jednoduchí ľudia na ulici (obrovské komparzy) a všetci museli vyzerať reálne, ako z tridsiatych rokov. Výrazové prostriedky komixového fantasy žánru bývajú často len jemne odlišné v závislosti od režiséra, ktorý s nimi pracuje. Väčšinou bývajú veľmi výrazné práve farby, hlavne pokiaľ sa jedná o film s hrdinom, ktorý má nejaký výrazný symbol, či kostým (Spiderman, Superman, Batman, Green Lantern...). Vtedy sa totiž aj celková farebná atmosféra filmu ladí jemne do farieb daného hrdinu, ale iba decentne. Občas sa ale používa opačný princíp, zapudenia okolitých farieb tak, aby farby hrdinu vynikli a boli rozpoznateľnejšie. Kameraman filmu Strážcovia galaxie (2014) (Guardians of the Galaxy), Ben Davis, si všimol, že farebná atmosféra filmov z vesmírneho prostredia, býva temná, depresívna a mútna. Zvolil preto opačnú taktiku a film naplnili od hlavy až po päty farebnosťou. Hrali sa s kriklavými farbami, kontrastmi a množstvami rôznych odtieňov, či sveteľných odleskov.

 



      Zábery využíva každý z režisérov podľa svojho rukopisu. V Spidermanovi a Supermanovi sa využívali väčšinou širšie zábery pre znázornenie voľnosti, akou disponoval hrdina pri lietaní priestorom. Pri Batmanovi vo fiktívnom Gotham city išlo skôr o užšie typy záberov, vyjadrujúce skľúčenosť tmavých uličiek, ktorými sa tento ,,netopierí muž“ pohyboval.
Zvukovo sa zase pohráva každý podľa svojho uváženia, pretože každý hrdina má svoje originálne schopnosti alebo nástroje a tie treba pri akcii patrične predviesť. Divák by si, povedzme, silu Thorovho kladiva nedokázal naplno predstaviť a užiť bez ohromujúceho rachotu s doprovodným zvukom blesku. Keď sa Hulk mení z ľudskej podoby, trhá sa na ňom šatstvo, svaly sa zväčšujú a stáva sa z neho agresívne monštrum a keďže nič podobné v realite neexistuje, všetko je to na fantázii režiséra a jeho kreatívneho tímu. Častokrát prídu zvukári s vlastnými knižnicami a skladajú výrazové expresie z toho, čo majú a inokedy vybehnú do terénu a hľadajú ten správny zvuk.
      Napríklad pri filme Transformers 3 (2011), kde je, mimochodom, neskutočne náročná práca ozvučiť všetku tú mimozemskú CGI animáciu tak, aby nerušila diváka, ale naopak obohacovala samotný film a vytvárala nezabudnuteľný zážitok, prišli zvukári s nápadom mixovať jednotlivé prejavy týchto robotických mimozemšťanov z originálnych zvieracích zvukov, či zvukov prírody. Jeden z nich sa vybral k cvičiteľovi paviánov. Ten mu povedal, aby si zapol nahrávanie, položil svoje kľúče od auta na zem, otočil sa a nevšímal si, čo sa bude diať. Keď to spravil, tak k nemu potajme cvičiteľ pristúpil, vzal jeho kľúče a akože s nimi kráčal preč. Pavián to celé sledoval a bol z celej situácie taký nervózny, že od samej nespravodlivosti a neprávosti páchanej na zvukárovi začal vydávať hlasné zvuky, priam krik, aby upozornil zvukára, čo sa deje. Ten si zvuk nahral, zmixoval, syntetizoval a nakoniec ho použil vo filme. Dokonca havarovanie obrovskej mimozemskej lode bolo nahrané v zoologickej záhrade v pavilóne so slonmi.
     Komiksy a väčšina fantasy titulov sa vyznačuje veľmi nákladnou výpravou a scénografiou a napriek svojej téme, či veľkosti fanklubu, častokrát závisí ladenie samotného nakrúcania od toho, aké publikum a cieľovú skupinu si režisér či štúdio zvolí. Ak sa ešte vrátime k Michaelovi Bayovi a jeho sérii o robotoch z vesmíru, musíme si uvedomiť jednu skutočnosť. Transformeri začínali ako detské hračky a tak sa k nim snažil Bay aj pristupovať. Vytváral vtipné a bláznivé charaktery k jednotlivým postavičkám tak, aby si ich obecenstvo a hlavne deti zamilovali. Hneď po prvom dieli vznikol obrovský fanklub žltého strážcu Bumblebee.

     Keďže je komiks vo filmovom svete väčšinou len adaptácia literárnej predlohy, často si berie výrazové prostriedky a konvencie z iných žánrov. Väčšinou z hororov, akčných filmov, sci-fi, veľkovýpravných filmov, fantasy, dokonca noir alebo aj gangsteriek. Spôsobov, ako prerozprávať podobný príbeh, je mnoho, ale ako som už skôr uviedol, častokrát to závisí od režiséra, cieľovej skupiny či fanklubu daného hrdinu. Ale rukopis zostáva vždy jedinečný a verím, že nikto by nenatočil Iron mana rovnako dobre ako Jon Favreau, Hulka ako Ang Lee, Batmana ako Christopher Nolan alebo Watchmen ako Zack Snyder.
 

 




KONIEC 4. KAPITOLY