Zdieľať

Camino De Santiago


 


     Fantastická cesta, ktorá dokáže zmeniť život od základov... Píšem o nej na tomto našom filmárskom blogu, pretože po uzrení filmu The Way, som vedel, že ju musím absolvovať...

     A tak som toto leto bol súčasťou neuveriteľnej duchovnej cesty, ktorú ročne prejdú milióny pútnikov zo všetkých kútov zeme. Táto púť bola vysvätená samotným Pápežom v minulom storočí, ale jej korene siahajú až do stredoveku.
Nezabudnuteľná skúsenosť, ktorá dennodenne ovplyvňuje životy duší, ktoré sa jej vydajú vústrety.

 

Krátky popis:
     Santiago de Compostella je španielske mesto, označované za hlavné mesto Galície (po starom provincia Gália ako ju mnohí poznajú zo seriálov a filmov Asterix a Obelix...), čo je jedno z autonómnych spoločenstiev v Španielsku.
Takýchto spoločenstiev je hneď 17 a mnohé z nich sa navzájom nemajú radi. Na stenách sme vídavali sprejované nápisy ako: ,,Remember tourists, Galicia is not Spain! Free Galicia!"... A podobné. My sme prechádzali cez Kastília-León až do Galície.
     Stretávali sme Španielov z Katalánska a akonáhle sme sedeli niekde v podniku v Galícii, nastávali tam menšie konflikty záujmov medzi domácimi, ale Španieli sú na trošku vyššej úrovni, ako my. Za celú dobu čo sme tam boli (a to sme zažili aj nočný piatkový život v Madride) sme nezažili ani jedinú bitku, alebo výtržnosti.
Ale vrátim sa k Santiagu. Toto mesto je známe tým, že sa v ňom v 9. storočí objavili údajné pozostatky svätého Jakuba, ktorý bol jedným z apoštolov.
     Od roku cca 1200 až do dnes funguje ako jedna z najvýznamnejších pútnických miest.  Vytvorilo sa niekoľko rôznych ciest z rôznych štátov a krajín. Existuje Severná cesta, Južná cesta, Francúzska cesta, Portugalská cesta, dokonca existuje trasa cez Poľsko, Rakúsko, Maďarsko. Ale cez Slovensko sme nenašli nijaké záznamy. Ak niekedy nejaká bola, čo si myslíme s partiou, že bola, tak za dlhé roky asi zapadla prachom a preto ak sa nájdu ľudia, ochotní pomôcť, radi by sme slovenskú cestu do SAntiaga opäť našli a otvorili...
 

 



      Ak ste si niekedy povedali, že potrebujete na čas vypadnúť niekam preč, vyčistiť si hlavu, myšlienky  a zregenerovat organizmus? Každý kto má podobný cieľ a nebojí sa absolvovať množstvo kilometrov, duchovná cesta Camino de Santiago (preklad zo Španielčiny - Cesta svätého Jakuba) je to pravé, ak chcete vo svojom živote niečo zmeniť.
     Absolvuje ju množstvo ľudí s rôznymi cieľmi. Niekto chce len spoznať vlastnú telesnú výdrž, niekto chce nájsť boha, iný sa potrebuje vysporiadať so samým sebou alebo so svojím doterajším životom.
Ak cieľ nemáme, táto cesta nám ho ukáže. Každý dostane to čo potrebuje, len sa tomu netreba brániť, ani to odmietať.
Camino de Santiago má vlastného jedinečného ducha, ktorý sa stará o každého jedného pútnika a na každý deň mu nadelí presnú dávku toho čo potrebuje.
     Naša partia štyroch chalanov zo Slovenska zažívala denno denne množstvo zázrakov už od prvého dňa čo sme vykročili vpred. Bolo to neuveriteľné, až mrazivé.

     Dennodenne sa nám stávali zázraky, ktoré nám vyrážali dych. Neboli to zázraky typu premena vody na víno, alebo, že niekto našiel na zemi 500eur a išlo sa oslavovať. Častokrát sme počuli aj od iných pútnikov ich zážitky a tak sme sa na seba len usmiali, pretože sme vedeli, že ten, kto niečo hľadá na tejto ceste, určite to nájde...
Napríklad jedna Talianka Francesca, ktorú sme spoznali už prvý deň, ktorá s nami prešla skoro celú cestu až do Santiaga a s ktorou sme si užili množstvo zábavy, hneď na začiatku cesty, po pár dňoch stratila svoju palicu na kráčanie. Poviete si, veď to je len palica, ale verte mi, veľa vecí Vám tu prirastie k srdcu.
     Ja dodnes pijem z mojej pútnickej fľaše a nosím svoje oddychové pútnické šľapky. Francesca z toho bola nešťastná, pretože palica dokáže na takýchto púťach veľmi pomôcť čo sa týka chôdze ale aj sústredenia, pretože sa človek až tak nesústredí na svoje nohy. Stále nám o tom rozprávala, že ju stratila a že si ďalšiu už kúpiť nechce.
     A až po skoro desiatich dňoch šlapania keď sme sa všetci blížili k cieľu a Francesca si prešla peklom cez hory, kedy sme jej museli pomáhať s kolenom, kamarát Franto jej požičal ortézu aby sa jej lepšie chodilo, potom ako sa od nás odpojila,že potrebuje byť nejaký čas sama a premýšľať, pretože každý máme svojich démonov, až potomto všetkom jedného dňa prišla do ubytovne a pri vchode, opretá v kúte ju čakala jej palica. Presne taká ako si ju pamätala a ako ju stratila.
     Alebo jedna Španielka, ktorú sme aj s partiou stretávali skoro každý deň, volala sa Mamen, to je skratka mien Maria Carmen, kráčala niekoľko dní sama a za ňou kráčala jedna staršia žena. Až raz prišla táto žena za ňou a povedala jej, že vidí ako po jej boku neustále kráča nejaká postava v mníšskom habite. A ona ostala zaskočená, pretože celý čas kráča sama. A potom sa zarazila.
     Ukázala nám na telefóne fotku jej sesternice, ktorá pred dvomi rokmi zomrela na rakovinu. Bola mníška a na tej fotke bola v habite. Zamrazilo nás...
Nám sa zase deň pred začiatkom púte roztrhol kolotoč s podobnými príbehmi. Ako sme sedeli vo vlaku z Madridu do Leonu, kde bol náš začiatočný bod, pri nás sedel istý chlapík, vyzeral solídne, mal sako, laptop a niečo si vybavoval. Bol to Španiel. Asi pól hodinu pred koncom cesty ho oslovil kamarát Roman a dal sa s ním do reči o púti. Vysvitlo, že tento chlapík, volal sa Antonio, prešiel Camino de Santiago asi šesťkrát.
     A tak nám dával cenné rady. Poradil nám, že sa musíme čo najskôr ubytovať v Leone, pretože tam býva skoro vždy plno. Nakoniec vzal telefón a kamsi telefonoval. Potom sa k nám obrátil a pýtal sa nás, že má známych v jednej ubytovni a majú posledné 4 miesta, či nám ich má rezervovať. Ostali sme v šoku, pretože sme boli akurát štyria. Neveriacky sme prikývli. Čo bolo fantastické na tom celom bolo to, že nás Antonio v meste keď sme vystúpili, zaviedol priamo do tej ubytovne a dohliadol na to aby nás tam zapísali.
     A keď sme sa ho pýtali prečo to všetko pre nás robí, povedal, že to je duch tejto cesty. A ani to, že sme ho stretli vo vlaku nebola náhoda. Keď nám prezradil, že ide na služobnú cestu do Leonu, auto musel nechať v Madride a že vlakom nejazdil už 20 rokov, ostali sme v nemom úžase. Po dvadsiatich rokoch ide prvýkrát vlakom a aj to s nami vo vagóne a vybaví nám z ničoho nič 4 posledné miesta v ubytovni... Nemali sme slov.



     Je to až neuveriteľné, ako dokáže takáto púť poznačiť človeka a jeho psychiku. Možno preto, lebo sa táto cesta odjakživa spája s rôznymi zázrakmi, ľudia si rozprávajú historky a posúvajú ďalej svoje vedomosti, ktoré väčšine ľuďom znejú ako bohapusté filozofovanie, alebo mudrovanie. No opak je pravdou. Sám som človek, ktorý neuverí až kým neuvidí, alebo nedrží v rukách. A je pravda, že túto cestu treba jednoducho zažiť.
     Preto nebudem rozprávať celý náš príbeh, našu cestu, ale pokúsim sa Vám priblížiť čo mi táto cesta dala. Je veľa blogov a stránok o Santiagu a pútnikoch, ktorý sa tam dostali. Je veľa výpovedí, historiek a príhod, no kto nezažije, neuverí...

   Keď si vezmete mestský život, napríklad v Bratislave. čo máte? máte prácu, dom, poprípade byt v paneláku, dennodenne sa naháňate za prácou a peniazmi či už pešo, MHD alebo autom. Život uteká okolo Vás tak rýchlo, že ho ani nepostrehnete.
     Poviete si, že veď aj vy chodíte na tury, prejdete si Devínsku kobylu, alebo idete po Karpatoch, vyjdete na nejaký z našich štítovm ale vždy sa ešte v ten deň, alebo na druhý deň vrátite domov, do rovnakého prostredia, k rovnakým ľuďom a zase idete robiť tú istú robotu.
     A teraz si predstavte, že sa jedného dňa vyberiete do Španielska. V ruksaku máte len to najpotrebnejšie - nejaké kusy oblečenia, uterák, mydlo, fľašu... Vystúpite z lietadla, ubytujete sa v nejakom kláštore kde prespávate vo veľkej miestnosti s desiatkami postelí. Pred vchodom je obrovský botník v ktorom sú pozastrkované topánky pútnikov.
Na všetkých je blato, prach, špina... A Vy vkladáte svoje novokúpené čisté tenisky do police. Vnútri vidíte spúšť ako na vojne. Väčšina osôb uložených na posteliach už spí a tá hŕstka, ktorá je ešte hore si obväzuje nohy, utiera si z nich krv a natiera otlaky mastičkami. Vidíte mladých aj starých, mužov aj ženy, ktorí kráčajú pomaly,
veľmi jemne našľapujú na zem chodidlam, alebo krívajú. Len čo si ľahnete, zazipsujete sa do spacáku a zatvoríte oči, začína sa Vaša cesta, pretože takto ako tí okolo Vás, budete vyzerať o pár dní aj vy. Vaše tenisky sa zašpinia, tvár spotí a vy zabudnete na akékoľvek problémy, ktoré Vás doma čakajú. Život plynie pomaličky a zároveň všetko k Vám prichádza rýchlejšie než kedykoľvek predtým.
     Vaše prosby budú vypočuté, potreby uspokojené, ale najprv musíte prísť na to, že to čo chcete Vám nesplní nikto iný, len Vy sám. A po niekoľkýcch dňoch kráčania prírodou, malými dedinkami, nadávania na nohy, bolesť si začnete uvedomovať sám seba, svoje telo a všetko naokolo. Spoznávať na každom kroku nových a nových ľudí, spať každý deň v inej posteli, jesť nové jedlá, sledovať východ slnka z vrcholkov hôr, piť čaj v templárskych chatrčiach, cvičiť jôgu v záhradách mesta opevnenom kamennými múrmi, kúpať sa v každej rieke, potoku, či jazere, rozprávať sa s domácimi a popíjať šťavu z čerstvo vymačkaných pomarančov... A za chvíľku sa Vám budú zdať všetky Vaše problémy úplne zbytočné, keď zbadáte rodinku - otec, mama a syn, ako si vykračuje po pútnickej ceste do kopca.
Otec s matkou vpredu a chlapec asi desať metrov za nimi. Je retardovaný na ľavú polku tela, zakrpatenú ručičku a na jednu nohu kríva. Ale šlape do kopca, bez odvrávania a nevzdáva sa. A Vám vtedy dôjde, že sa niekoľko dní sťažujete na otlaky, ale čo by ten chlapec dal za to aby mohol mať len otlaky, ktoré z pár dní zmiznú?
Ľudská mysel je veľmi zvláštna a práve na tejto ceste mi jeden výnimočný človek Ivan povedal jednu múdru vec. ,,Prečo sa človek snaží dostať sa na mesiac? prečo vymýšľa nové a nové vymoženosti a technológie keď nepozná ani sám seba?..." A mal pravdu.
     Dokážeme byť zvedaví, vypytovať sa, vyzvedať a aj dostaneme častokrát svoju odpoveď. Ale sami na seba sa nepýtame. Prečo? lebo sa možno bojíme odpovede.
Mne ľudia okolo mňa v mnohých veciach otvorili oči na púti do Santiaga a uvedomil som si veľa vecí, ktoré som v sebe zapieral, alebo potláčal. Ak máte v byte neporiadok a upracete ho tým, že len tie veci zhrniete a nahádžete do skrine, tak sa stavte že ten poriadok vydrží len veľmi krátko. Jedného dňa budete musieť opäť otvoriť skriňu aby ste z nej niečo vybrali a celý neporiadok Vám padne na hlavu a môže Vám aj ublížiť.
A preto je dobré, ako sa hovorí ,,Poriadok sa nemá robiť, poriadok sa má udržovať...".
     Každý máme v sebe určite niečo čo si nesieme v srdci z dectva, alebo iného obdobia nášho života. A ono to chce von a kým to nepustíme narobí v nás ešte horšie veci. Preto nie je nič lepšie na svete, ako sa ísť prevetrať do prírody, zašlapať si cez pohoria a doliny Španielska, porozprávať sa s ľuďmi, ktorých stretnete prvýkrát v živote a u ktorých máte šancu, že sú nezaujatí a vidia Vás takého aký v skutočnosti ste.
     Mne dala táto cesta poznanie a možnosť vidieť sám seba očami iných a tak aj možnosť zvážiť čo zmeniť, kde ubrať a kde naopak pridať. Je do dlhodobejší proces, no keď je vôľa, dá sa všetko. A ako sa hovorí a spieva aj Michael Jackson vo svojej pesničke, keď chceš zmeniť svet, začni najprv od seba.




     Takže toto sú v skratke moje poznatky z Cesty svätého Jakuba. Ak máte nejaké otázky ohľadne cesty, alebo ak máte nejaké vlastné skúsenosti, veľmi radi tu uvítame Váš príspevok alebo comment.

 

   


,,Voľakedy sa chodilo na Camino zachrániť si dušu, dnes sa ide preto, aby sme ju našli."
Toto je výrok zo stránky http://www.camino.estranky.sk/ .
Založila ju pútnička Jarka, ktorú sme stretli na letisku v Santiagu. Má za sebou už niekoľko ciest, vrátanie Camino Frances a Camino del Norte.
Vymieňali sme si poznatky, názory a pohľady na cestu, ale vždy sme sa stretli v jednom bode. Je to nezabudnuteľný zážitok.
 




A toto je modlitba, ktorú sme našli v kostolíku mestečka Cebreiro, ktoré je menšou ikonou, pretože tu bol postavený prvý kostol na tejto púti.

Prayer of La Faba

"Although I may have travelled all the roads,
crossed mountains and valleys from East to West,
if I have not discovered the freedom to be myself,
I have arrived nowhere.

Although I may have shared all of my possessions
with people of other languages and cultures;
made friends with Pilgrims of a thousand paths,
or shared albergue with saints and princes,
if I am not capable of forgiving my neighbour tomorrow,
I have arrived nowhere.

Although I may have carried my pack from beginning to end
and waited for every Pilgrim in need of encouragement,
or given my bed to one who arrived later than I,
given my bottle of water in exchange for nothing;
if upon returning to my home and work,
I am not able to create brotherhood
or to make happiness, peace and unity,
I have arrived nowhere.

Although I may have had food and water each day,
and enjoyed a roof and shower every night;
or may have had my injuries well attended,
if I have not discovered in all that the love of God,
I have arrived nowhere.

Although I may have seen all the monuments
and contemplated the best sunsets;
although I may have learned a greeting in every language;
or tried the clean water from every fountain;
if I have not discovered who is the author
of so much free beauty and so much peace,
I have arrived nowhere.

If from today I do not continue walking on your path,
searching for and living according to what I have learned;
if from today I do not see in every person, friend or foe
a companion on the Camino;
if from today I cannot recognize God,
the God of Jesus of Nazareth
as the one God of my life,
I have arrived nowhere."



Ktokoľvek má nejaké skúsenosti s Camino de Santiago akoukoľvek trasou, prosím podeľte sa o zážitky, skúsenosti, dobrodružstvá alebo zázraky, ktoré vás postretli na tejto fantastickej púti.

 

Pozor! Oplatí sa pozrieť! Vydavateľstvo Zachej.sk vydalo knihu Jána Knapíka a Magdy Kučerkovej s názvom Cesta do Compostely, ktorá je vlastne akási analýza autentických príbehov pútnikov zo Slovenska i zo zahraničia, doplnená o historickú a literárnu tradíciu putovania. Nájdete ju tu:
https://www.zachej.sk/produkt/27500/cesta-do-compostely/

 

 

 

Roman Gregorička